Cukrovka nie je strašiak, je to kámoška na celý život..

Autor: Peter Sekerák | 8.4.2013 o 16:56 | (upravené 8.4.2013 o 17:16) Karma článku: 11,07 | Prečítané:  1438x

Už je to vyše 20 rokov, čo ma môj spolubývajúci z izby na internom oddelení prešovskej nemocnice, starší, vyslúžilý sanitár Milan, ako čerstvo zisteného 17 ročného diabetika, chytil za ruku a začal s humorom jemu vlastným vodiť po oddelení a zoznamovať ma s jeho zákulisím... Naše prvé kroky viedli na vedľajšiu izbu, kde ležal nevidiaci muž v stredných rokoch, krátko po absolvovaní dialýzy a s amputovanými končatinami.. Skôr ako som sa zmohol na nejaké otázky, prečítal mi ich môj sprievodca z očí a odpovedal..,že takto dopadnem aj ja ak sa nebudem o seba starať a na cukrovku sa vykašlem... Bolo to od neho veľmi drsné uvedenie do problematiky.., ale doteraz mu zaň veľmi ďakujem a ako roky plynú, uisťujem sa v tom, že to bol z jeho strany veľmi úprimný a dobre myslený ťah, ktorý mi dal viac ako všetky príručky, knihy, články a konferencie, ktoré ma s mojou novou kámoškou mali naučiť žiť..

Tu by som rád zdôraznil, že toto obdobie v nemocnici som ešte dlhé roky hodnotil ako jedno z najkrajších v mojom živote vďaka prístupu kolektívu, ktorý sa tam o mňa staral. Myslím si, že pre novozistených diabetikov je pre ich ďalší život s cukrovkou absolútne najpodstatnejšie, akí ľudia a akým spôsobom, ich do života s cukrovkou uvedú, pretože z môjho pohľadu, z pohľadu človeka žijúceho s touto kamarátkou už viac ako 20 rokov, diabetes nie je žiadnym strašiakom, je to len veľmi vzácny dar, kedy si človek môže usporiadať nanovo svoj rebríček hodnôt, kedy dostáva šancu zamyslieť sa nad prístupom k sebe samému, svojmu zdraviu a svojou budúcnosťou, ktorú má aj ako diabetik stále vo svojich rukách...,lebo len my sami rozhodneme o tom..., ako kvalitný bude náš život s cukrovkou...

Ja som získal  kámošku, ktorá ma doteraz nijako nepodrazila.., ona jediná je stále so mnou, večer so mnou líha spať, ráno sa so mnou prebúdza a je mi celý deň po boku, v dobrom aj v zlom..Keď sa mi priplietla do života, nepýtala sa či ju chcem, či mám záujem o jej spoločnosť, jednoducho si ma vybrala, chytila ma za ruku a začala viesť...Bola tvrdá, razantná, nútila ma premýšľať.., meniť rebríčky hodnôt.., zažité spôsoby, ale zároveň bola férová a spravodlivá..Nechala mi voľnosť, slobodu a ostalo iba na mne, aby som rozhodol, akým smerom sa náš vzťah bude uberať.. Nikdy som nemal pocit, že ma v niečom obmedzuje...,nažívame si spolu veľmi dobre a aj keď niekedy medzi nami vzniknú nejaké nedorozumenia...,vždy vieme urobiť kompromis výhodný pre nás oboch... Ako v každom jednom novo vznikajúcom vzťahu, aj v tomto našom sme sa najprv oťukávali, zisťovali sme čo si k sebe môžeme navzájom dovoliť, čo si ešte tolerovať dokážeme a čo už je za hranicou... Zisťoval som, aké sú sankcie pri porušení pravidiel a bolo už iba na mne či som zhrešil alebo nie...

Od roku 1992 keď mi diabetes zistili si pichám inzulín, najprv to bolo 2 krát denne, teraz asi 8 rokov, odkedy sa moja slinivka brušná rozhodla totálne vypovedať spoluprácu (dovtedy som mal ešte aké také stopy svojho inzulínu), je to 4 krát denne. Ale veď v pohode, čím viac, tým lepšie...,keby to nebolo také nepohodlné a nepraktické...,tak si pichám kľudne aj 8 krát... Mohol by som tu hodiny rozprávať o tom, ako som v začiatkoch, keď som sa s cukrovkou zoznamoval, všetky potraviny dôsledne vážil, ako som prísne a striktne dodržiaval diétu...,ako som rokmi prichádzal nato, že aj pri uvoľnenejšej diéte môžu byt moje výsledky veľmi uspokojujúce.., ale nechcem tu v detailoch rozpisovať svoju cestu k „úspechu" ,nechcem dávať návody, lebo diabetes je veľmi individuálny...,nesúhlasím s tým, aby si diabetici nejako navzájom podsúvali svoje nápady, svoje „overené" recepty a cesty k dobre kompenzovanej cukrovke... Som zástancom toho, že každý by mal dostať nejaké vstupné informácie a pomalým, pozvoľným, prirodzeným spôsobom by si mal nájsť svoju cestu.., ako zosúladiť pohyb, stravu, inzulín a dosiahnuť tým to, čo všetci chceme..., žiť bez komplikácii, dlho, pohodlne a bez obmedzení... Mne sa to darí už viacej ako 20 rokov, moje glykované hemoglobíny (HbA1c) majú po celý čas hodnoty ako u zdravého človeka. Naďalej hrávam futbal, tenis...,bicyklujem ( aj 100 km denne,3000 km za leto) ,absolvujem túry na najvyššie štíty Tatier, chodievam na rôzne dovolenky, ktoré bezproblémovo v zahraničí absolvujem sám atď..

Rád by som preto poukázal nato, že cukrovky sa vôbec netreba báť, naopak, treba z nej vyťažiť pre nás čo najviacej, lebo ona nám neberie, ona nám len dáva...,len to chce čas, kým sme schopní to pochopiť, kým dokážeme porozumieť tomu akým je pre nás prínosom.. Čím skôr nato prídeme, tým lepšie pre nás...

A povedzme si otvorene, koľko je takých diagnóz, ktorých priebeh má pacient vo vlastných rukách??? Čo by iní dali zato, keby si ich vybrala pravé cukrovka... Ja som veľmi rád, že k ním patrím a ak by som chytil zlatú rybku.., asi by tie moje 3 želania boli o niečom, čo ja ovplyvniť nemôžem a to ona nie je.. Takže nebuďme k nej zlí, snažme sa ju pochopiť, lebo nie všetko, čo sa nám javí ako zlé, takým aj musí byť..

NA ZDRAVIE priatelia...na naše.. :-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?